Slnko v úlohe boha ?

Napriek niektorým výhradám je zatiaľ všeobecne uznávané, že vesmír vznikol počas veľkého tresku v podstate z ničoho. Dal vznik priestoru, hmote, energii, času...cca pred 13,7 mld rokmi. Prešiel niekoľkými rôzne dlhými obdobiami vývoja, kedy platili iné podmienky a iné zákony ako dnes. Po miliardách rokov sa relatívne ustálil ( aspoň z nášho uhla pohľadu a časových možností). Pred približne 4,6 mld rokov, po zániku okolitých hviezd sa z vesmírneho prachu začalo formovať slnko, planéty a mesiace slnečnej sústavy.

Slnko, ako najbližšia hviezda, bolo už odnepamäti v mnohých kultúrach uctievané ako božstvo. V starovekom Grécku bol bohom Slnka Helios. V starovekom Ríme to bol Sol a v starovekom Egypte sa boh Slnka nazýval aj Ré, Ra alebo Amon. Slnko umožnilo život na zemi a za niekoľko miliárd rokov spôsobí aj jeho zánik. Z tohto pohľadu možno staroveké civilizácie neboli až tak vzdialené od reality.

Zatiaľ je slnko bez svojho dvojčaťa, čo je dosť netypické pre hviezdy v našej galaxii. Tu je zaujímavý aj približne 27 miliónov rokov trvajúci cyklus vymierania druhov, začo je podľa niektorých vedcov zodpovedná takzvaná "hviezda smrti". Takáto hviezda vyplýva z teórie, že Slnečná sústava bola v skutočnosti binárnym hviezdnym systémom. Geológovia prišli aj na to, že nielen masové vymierania prichádzajú v pravidelnom cykle, ale aj dopady veľkého množstva asteroidov. Podľa astronómov každých 26 až 30 miliónov rokov prichádzajú roje komét, ktoré devastujú povrchy niektorých planét. Bájna Nemesis ( pomyselné dvojča slnka ), ako ju nazvali, podľa teórií do našej slnečnej sústavy posiela nebezpečné asteroidy, ktoré predstavujú pre našu planétu hrozbu skazy. Slnko tiež nie je členom žiadnej hviezdokopy. Nachádza sa síce vo vnútri hviezdokopy Collinder 285, ale nezdieľa pohyb jej členov a teda k nej nepatrí.

Len pre predstavu, hmotnosť Slnka je približne 333 000 hmotností Zeme a predstavuje 99,87 % hmotnosti celej slnečnej sústavy. Svetlo z neho letí na Zem približne 8 minút a 20 sekúnd. Fyzika termonukleárnych reakcií prebiehajúcich v Slnku je veľmi komplikovaná a podieľa sa na nej viacero reakčných cyklov. Tak isto zemská atmosféra neprepúšťa celé spektrum slnečného žiarenia. Sú to vlnové dĺžky viditeľného svetla, časť ultrafialového žiarenia, časť infračerveného a časť rádiového žiarenia.

V skutočnosti žiarenie, ktoré pozorujeme v súčasnosti, vzniklo v strede Slnka pred približne miliónom rokov. Toľko času potrebuje, kým sa dostane k povrchu slnka. Cesta pôvodného fotónu z centra je v dôsledku mnohých jeho absorpcií a následných emisií veľmi zložitá a zdĺhavá. Na začiatku je základnou reakciou zrážka dvoch protónov a vytvorenie deutéria. Aby sa mohli spojiť, musia prekonať tzv. Coulombovu bariéru – veľkú odpudivú silu. Pri svojej ceste k povrchu slnka sú gama fotóny mnohokrát absorbované a následne opäť vyžarované, ich energia sa tak postupne rozdrobuje, takže sa menia na menej energetické žiarenie (röntgenové, ultrafialové), až nakoniec vo vzdialenosti 490-tisíc km od stredu Slnka dochádza k dramatickej zmene prenosu energie. Zmena teploty vedie k zásadnej zmene fyzikálnych podmienok v slnečnej plazme. V tejto vrstve dochádza nielen k zmene režimu prenosu energie, ale aj k zmene rotácie Slnka a k zosilňovaniu slabého poloidálneho magnetického poľa Slnka na silné toroidálne pole počas slnečných cyklov. Takmer všetku energiu prinesenú k povrchu Slnka si potom odnášajú fotóny.

Tu sa natíska kacírska otázka, Čo ak je fotón v tomto procese "výroby" programovaný na presne definovaný úkon pre dané miesto a daný čas ak samozrejme dopadne na kompatibilný objekt.

Fotón si môžeme, pri troche fantázie, predstaviť ako nositeľa informácie, ktorá sa formuje zložitými interakciami pri prechode fotónu rôznymi vrstvami slnka. Tá sa potom pri dopade na zem, interakciou s hmotným prostredím, realizuje. Tak to pokračuje aj na ostatných planétach a mesiacoch slnečnej sústavy, kde v rôznych vzdialenostiach od slnka sa realizujú rôzne vlnové dĺžky žiarenia slnka pri rôznych podmienkach v súlade s prostredím v slnečnej sústave. V prípade života na zemi si každý organizmus ( rastliny, hmyz, živočíšna ríša... ) berie zo žiarenia v primeranej miere to, čo je pre neho prospešné. Pokiaľ sa táto miera a zloženie žiarenia zmení, znamená to zmenu podmienok za akých sa realizuje a zmení sa aj výsledný produkt tej ktorej realizácie. V makroskopickom svete sme zvyknutí merať vzdialenosti v metroch a čas v sekundách. Akonáhle sa ale pozrieme na základné stavebné kamene hmoty, atómy a elektróny v nich, pri dopade fotónu a interakcie s hmotou sa dostávame na úroveň zlomkov nanometrov (1 nm = 10 –9 m ) a femtosekúnd (1 fs = 10 –15 s). A na tejto úrovni prebiehajú základné interakcie vo forme komunikácie fotónov aj s biologickým prostredím. Dokonca DNA reaguje na rôzne vlnové dĺžky aktiváciou alebo utlmením rôznych sekvencií kódujúcej a nekódujúcej DNA.

Je slnko naozaj tým bohom, ktorému vďačíme za vznik života na zemi? Dokáže slnko definovať aj osudy ľudí tým, že dokáže programovať fotóny ako základné nosiče informácie? Poznali naši predkovia niečo, čo nám stále ostáva zahalené rúškom tajomstva? A budeme vôbec niekedy schopní pochopiť deje, ktoré prebiehajú vo vesmíre a čo je ich príčinou?