Fraktál, hologram, fotóny 

13.10.2022

Fraktál je geometrický objekt, ktorý je vo všetkých mierkach sám sebe podobný. Ak priblížime fraktálny objekt, bude vyzerať podobne ako pôvodný tvar. Táto vlastnosť sa nazýva sebapodobnosť. Príkladom sebapodobného objektu je napríklad Sierpenského trojuholník.

Podľa štandardnej interpretácie kvantovej mechaniky, žiadny fyzikálny systém by nemal mať polohu, energiu alebo akúkoľvek matematickú hodnotu, pokiaľ tieto hodnoty niekto nemeria. K takémuto fungovaniu fyzikálnych zákonov je nutná prítomnosť pozorovateľa, inak vraj kvantová mechanika nemá zmysel. Proces tak nutne potrebuje pozorovateľa a ten ďalšieho pozorovateľa, ktorý potvrdí pozorovanie toho prvého atď. Vzniká tak paradox akéhosi uzavretého kruhu, v ktorom je každý pozorovateľom toho druhého. Niečo ako matematický fraktál.

Kvantový biológ Vladimír Poponin na pôde ruskej Akadémie vied spolu s kolegami robil pokusy s ľudskou DNA. Po opakovaných výsledkoch na základe pozorovania prehlásil, že bol nútený s kolegami prijať hypotézu o existencii určitej štruktúry zatiaľ neznámeho poľa, ktoré pred viac ako 50-timi rokmi definoval aj Max Planck. Michio Kaku (fyzik) to nazval kvantový hologram. Mimochodom, čo rozumieme pod pojmom hologram. Často sa ako hologram označujú zobrazovacie techniky od pohyblivých obrazov až po mikroskopické zobrazovanie. V kvantovej mechanike holografia umožňuje priamo pozorovať vlastnosti fotónov, hlavne ich základné parametre ako vlnenie, jeho fázy a privádza nás o krok bližšie k pochopeniu toho, čo naozaj vlnenie je. S tým súvisí aj niečo, čo sa nazýva interferencia dvoch fotónov. V tejto interferencii dochádza k stretu páru dvoch rozoznateľných fotónov, ktoré sa správajú náhodne pri vstupe do deliča. Ale aj nerozoznateľné fotóny ukazujú kvantovú interferenciu, ktorá ovplyvňuje správanie rozoznateľných fotónov. Takéto páry sú vždy spolu buď vysielané alebo odrážané. Unikátne vlastnosti kvantového previazania častíc, tak poskytujú potrebné informácie pre zhotovenie hologramu. Ak je lúč modrého laseru rozštiepený pomocou špeciálneho kryštálu, potom sú vytvorené kvantovo previazané fotóny nielen v smere svojej cesty, ale previazané tiež svojou polarizáciou.

Podobné pokusy sa robili aj v 90-tich rokoch 20-teho storočia, kde emóciám priradili energiu, ktorá interagovala s akýmsi energetickým poľom, niečo na spôsob fraktálu, alebo hologramu, prípadne oboje.

Teoreticky existuje informačné pole, ktoré spája čokoľvek so všetkým ostatným (fraktálovo - keď sa niečo udeje tu, je to zaznamenané na všetkých úrovniach a vo všetkých vzdialenostiach priestoru) a emócie slúžia pre napojenie na energiu, ktorá slúži práve na toto prepojenie. Treba si uvedomiť, že hmotný svet zaberá priblížne 5 % vesmíru, zvyšok sú energie a informácie, či už hovoríme o temnej energii alebo temnej hmote, o ktorých doteraz nevieme skoro nič.

Ľudské myšlienky majú tiež asi holografickú povahu. Stále nevieme ako mozog vytvára obrazy ktoré vidíme. Niektorí vedci hovoria, že je to hologram a to čo cítime a vidíme, je holografický virtuálny proces.

Dokonca aj samotný ľudský zámer môže mať empirický základ už spomínaných biofotónoch. Zámer je definováný ako myšlienka sústredená na výkon určitej akcie. Vyžarovanie biofótonov môže byť mechanizmom, ktorým zámer realizuje svoj účinok. Všetky živé organizmy vyžarujú tok fotónov nielen v tele samotnom, ale aj do okolitého prostredia. Zámer sa manifestuje ako elektromagnetická energia aktívne udržujúca nestabilitu fotónov. Je možné, že naše zámery majú k dispozícii súvislé frekvencie, které sú schopné meniť molekulárnu štruktúru hmoty. Všetky živé bytosti sú navzájom voči sebe, zemi a zmenám v jej magnetickej energii synchronizované. Ukázalo sa, že aj energia alebo myšlienka môžu ovplyvniť charakter prostredia. Hypnóza, fenomén stigmat a placebo efekt sa tiež dajú považovať za typ zámeru, ako inštrukcie pre mozog počas určitého stavu vedomia. Biofotóny nie sú len vedľajšími bunkovými metabolickými produktmi, ale keďže intenzita biofotónov môže byť značne vyššia vo vnútri buniek ako vonku, je možné, aby myseľ pristupovala k tomuto energetickému gradientu a vytvorila tak vnútorné biofyzikálne obrazy cestou vizualizácie vnímania a predstavivosti.