Epigenetika
Dopad pozitívnych a negatívnych zážitkov a epigenetika.
Gény, ktoré dedíme nie sú jediný faktor, ktorý určuje aký sme. Nezanedbateľný vplyv na náš život má aj epigenetika. Náš epigenetický profil sa mení počas celého života a epigenetické značky, ktoré vtisnú epigenetické procesy do našej DNA, sa môžu prenášať až do štvrtej generácie. Je na nás, ako epigenetiký proces počas života ovplyvní na základe našich hodnôt, životného štýlu, stravovacích návykov, pohybovej aktivity, prežívania stresových situácií, emócii aj naše ďalšie generácie.
Nielen výživa, životný štýl ale aj negatívne zážitky, závislosti, dlhodobé stresové situácie vyvolávajú epigenetické zmeny na génoch. Napríklad traumatické zážitky človeka a jeho predkov, ktoré zanechávali "molekulárne jazvy", resp. značky na DNA sa prejavujú aj u ďalších generácií. Obrazne povedané, zážitky našich predkov si vďaka epigenetike nesieme so sebou. Niekedy hovoríme aj o bunkovej pamäti. Niekoľko vedeckých štúdií poukázalo na skutočnosť, že nepriaznivé životné podmienky a skúsenosti zanechávajú v človeku dlhotrvajúce epigenetické stopy a prostredníctvom zmien v metylácii DNA a modifikácii histónov môžu dokonca vyvolať depresie. Tu nielen samotná depresia, ale aj jej liečba antidepresívami súvisí s dynamickými zmenami, vyvolanými pôsobením epigenetických mechanizmov, predovšetkým metyláciou DNA.
Epigenetika sa prejavuje aj počas tehotenstva a samozrejme počas celého života. Veľmi dôležité sú prvé roky po narodení, kedy sa formuje naše správanie. Niektoré epigenetické štúdie odhalili, že láskavé zaobchádzanie matky s dieťaťom alebo mláďaťom významne ovplyvňuje jeho epigenetické predispozície v psychickej oblasti. Pri porovnávaní matkou zanedbávaných a nezanedbávaných myší sa objavili veľké epigeneticky podmienené rozdiely v psychickej vyrovnanosti, schopnostiach a inteligencii. Významný odborník v oblasti epigenetiky profesor Moshe Szyf experimentálne dokázal, že materská starostlivosť mení v mozgu myšacieho potomka "nastavenie" jeho génov, čo sa v dospelosti môže prejaviť napr. ovplyvnením hladiny stresového hormónu (glukokortikoidu) kortizolu v krvi. Profesor M. Szyf zistil, že zvýšenie hladiny stresových hormónov glukokortikoidov v krvi mláďat potkanov, o ktoré sa matka slabo starala, spôsobila nedostatočná metylácia génu pre glukokortikoidový receptor, ktorý riadi hladinu týchto stresových hormónov v krvi. Pre takéto zanedbávané mláďatá je charakteristická zvýšená reakcia na stres.
V súvislosti s metyláciou génu pre glukokortikoidový receptor vedci realizovali výskum aj na ľuďoch. Zistili, že deti, ktorých matky počas tehotenstva z rôznych príčin trpeli, ako aj deti, ktoré boli po narodení týrané, mali oveľa viac metylovaný tento gén, čo neskôr ovplyvňovalo aj ich správanie v dospelosti. Okrem zvýšenej reakcie na stres, zvýšená metylácia génu glukokortikoidový receptor zvyšuje aj riziko obezity, depresií a niektorých autoimunitných ochorení.
Epigenetickými procesmi
si telo môže dokonca vytvárať návyk alebo odolnosť voči drogám a alkoholu. V prípade
alkoholu je to hladina enzýmu alkohol-dehydrogenáza. Čím je vyšší príjem
alkoholu, tým viac alkohol-dehydrogenázy pečeň vyrába. Platí to aj naopak.
Po dlhšej abstinencií sa výroba alkohol-dehydrogenázy výrazne zníži. Je to tým,
že telo spomalilo výrobu alkohol-dehydrogenázy, keď ju už nepotrebovalo.
Rovnaký mechanizmus sa uplatňuje aj pri iných návykových látkach, liekoch, atď.