Epigenetika a depresia

Každý človek sa snaží počas života nájsť svoju vlastnú cestu. Už od ranného detstva si nesieme zvyky, reakcie, skúsenosti, ktoré formujú náš ďalší vývoj. Ak žijeme v minulosti a spomienkami, sme skôr ladení depresívne, ak žijeme obavami z budúcnosti máme tendenciu k úzkosti. Ideálne je byť tu a teraz. To ale v tejto dobe nie je jednoduché.

U ľudí sú významné štyri druhy epigenetických mechanizmov - metylácia DNA, chemická modifikácia histónov, činnosť nekódujúcej RNA a ATP dependentná remodelácia chromatínu. Je dokázané, že epigenetické mechanizmy súvisia s etiopatogenézou celého radu duševných porúch a následne aj s ich liečbou.

Genetické faktory spolu s nepriaznivými faktormi vonkajšieho prostredia, ktoré sa vyskytujú v priebehu celého života, pravdepodobne tvoria základ zraniteľnosti na vznik depresie. Na základe niekoľkých štúdií bolo dokázané, že nepriaznivé okolnosti zanechávajú dlho trvajúce epigenetické stopy pomocou zmien v metylácii DNA aj modifikácii histónov. Dedičnosť depresie sa uvádza v rozmedzí 40 až 60%. Zatiaľ však neboli identifikované žiadne konkrétne genetické varianty, u ktorých by bolo zrejmé, že presvedčivo vedú k vzniku depresie. Metaanalýza niekoľkých celogenómových asociačných štúdií (genome wide association studies; GWAS) zahrnovala 9 240 pacientov s depresiou a 9 519 zdravých dobrovoľníkov. Nebol nalezený žiadny etiologický faktor depresie dosahujúci štatistickej významnosti. Tento rozpor môže byť vysvetlený práve epigenetickými mechanizmami, kde medzi génmi a vplyvmi prostredia dochádza k interakciám. Je to hlavne stres následne spojený s endokrinnou reakciou organizmu a hormonálnym ovplyvnením génovej expresie. Veľké očakávania sú od študií typu EWAS (Epigenetics Wide Association Studies), zameraných na odhalovánie rozdielov v metylacii DNA chorých oproti zdravým ľuďom.

U pacientov reagujúcich na liečbu bola pozorovaná nižšia metylácia a to bez ohľadu na pohlavie alebo typ použitého antidepresíva. Hladinu metylácie DNA môžu ovplyvniť aj niektoré diétne opatrenia. Napríklad homocystein a kyselina listová. Jedinci s nedostatkom kyseliny listovej mali väčšiu pravdepodobnosť vzniku depresie a menšiu pravdepodobnosť, že budú dobre reagovať na antidepresívnu liečbu. Tieto údaje podporujú predpoklad, že depresia samotná a jej reakcia na liečbu antidepresívami je spojená s epigenetickými mechanizmami.

Epigenetické posudzovanie depresie by mohlo viesť ku zdokonaleniu diagnostiky s nalezeniu epigenetických subtypov depresie a k individualizácii liečby.